Tento článok píšem na základe svojich zážitkov. Hodnotím hlavne prvé dva roky na svojej strednej škole. Išlo síce o francúzsky bilingvál, ale mal pozoruhodne veľa „slovensky“ zlých vlastností (aj francúzsky zlých, ale tak tie sú teraz irelevantné). Na tie zvyšné dva som odišiel z nášho vzdelávacieho systému, takže ho poznám len z počutia a, dlžno dodať, že takmer vždy len z negatívnej stránky.

Totiž, tie prvé dva roky boli vo veľa ohľadoch utrpením. Ale bojoval som so cťou: na väčšine predmetov som si učiteľoch s chuťou trénoval agrumentáciu, čo oni (ne)pochopiteľne označovali ako drzosť. Na tých zvyšných ma alebo zaujala charizma učiteľky, alebo ma to naozaj bavilo, alebo som ich prespal.

Najskôr ponúkam subjektívny rozbor predmetov, ktoré som absolvoval, a ktoré považujem za čistú stratu času.

Konkrétne gramatika. Kto sa to nenaučí do pätnástich, doženie to už len ťažko, a s najväčšou pravdepodobnosťou o to aj tak sám nejaví záujem. Seriózne, na gramatiku bolo dosť času na základnej škole.

Nikdy nezabudnem na žltkastú farbu a pach našich učebníc, a tiež články s predpotopným obsahom (spomeniem si na jeden o tom, ako si doma založiť kartotéku), ktoré sme prečítali nahlas počas prvých pätnástich minút hodiny, a potom sme nerobili vôbec nič.

Súdny človek by povedal, že v dnešnej dobe športových vzorov a štatistík o obéznych ľudoch (nehovoriac ešte o množstve holivúdskych filmov) aj slepý a hluchý pochopí, že športovať občas treba. Načo nás do toho nútila škola, to bolo veru nad moje pochopenie.

Povinný telocvik je len polovica problému. Druhou sú takzvaní telocvikári, veľmi osobitný druh (alebo skôr diagnóza). Ak nerátam pána učiteľa zo základnoškolskej časti gymnázia so zápornou autoritou, tak mi ešte zostáva telocvikár zo kvinty, ktorého socialistické limity na 1500 metrov a dvanásťminútovku spĺňal len jeden môj spolužiak od nás všetkých starší o pol roka a naviac hrajúci za mestský futbalový klub. Jednotku na konci roka dostal len on, a ešte syn jednej učiteľky. V sexte prišiel ešte ťažší prípad, ktorý mi raz dal nedostatočnú za to, že som „zle cvičil v posilovni“. Napokon som to ale „tvrdou prácou“ -- a bez doučovania! -- vytiahol na jednotku.

Ale teda musím povedať, že bola aj sranda. Vždy pred začiatkom hodiny sme išli telocvikára prosíkať, aby nám dal loptu na futbal a išiel s nami na ihrisko, a on nám občas milostivo vyhovel. Nuž, aj takéto, hm... presviedčanie sa na Slovensku ešte môže zísť do života.

Neviem, čo si úradníci sľubovali od tohto predmetu, ale ak si mysleli, že budeme ovládať po poradí prvé tri najpestovanejšie plodiny vo všetkých stredoafricko-zakaukazských republikách, tak sa prerátali. Ak si mysleli, že budeme ovládať hlavné mesto každej jednej africkej krajiny, tak -- opäť mimo. A nie, toto nepatrí k všeobecnému rozhľadu, lebo to aj tak nikdy nikto mimo fachu nevedel.

To podstatné sa dá stihnúť naučiť na základnej škole. A ak sa tomu chce niekto venovať profesionálne, alebo to neskôr študovať na vysokej škole, mal by mať samozrejme možnosť si to vybrať do 3. a 4. ročníka. Ale rozhodne by s tým nemali týrať každého.

Našli sa aj predmety, ktoré mali ten správny názov, len obsah bol dosť mimo.

To, čo sa u nás označovalo ako „informatika“, si rozhodne toto honosné meno nezaslúži. Jediná písomka v prvom polroku spočítala z jedného čísla, ktoré sme mali premeniť do dvojkovej sústavy. Číslo stačilo vopchať do kalkulačky vo windowse. Ja -- iniciatívny blbec -- som to počítal ručne, spravil som chybu, a tak som to mal za tri. Milostivo sa mi dostalo možnosti opraviť si to na dvojku: učiteľ mi zadal druhé číslo, a ja som ho už pre istotu predsa len hodil do tej kalkulačky a opísal na písomkový hárok. Druhý polrok som to už mal za jedna, keďže som dokázal vyfarbiť bunku v exceli na žlto a spraviť nejaký jednoduchý farebný graf. Popri tom sa častokrát stávalo, že učiteľ po piatich minútach opustil triedu so slovami: „Chlapi, buďte tu potichu, choďte na „internát“, nepozerajte tam ale žiadne prasačiny. Ja si len niekam odskočím, posledný na konci hodiny nech za sebou zatvorí miestnosť.“

Kdekto zvonka by sa čudoval, že takto prebieha „informatizácia školstva“ v krajine s desaťpercentným rastom HDP. (Teda pardón, toto číslo prišlo až o rok neskôr, keď som bol v sexte, a kedy sme už žiadnu informatiku nemali.)

Problém to bol veľmi špecifický, i.e. opäť raz učiteľ(ka). Človek, ktorému by každý aspoň trochu objektívny psychológ bez váhania dal razítko „nevhodný na pedagogickú činnost a celkovo vystupovanie pred mladistvými“.

Ťažko sa tu odvolávať na objektívne kritériá, prečo práve ona bola absolútne nevhodnou osobou na učenie, ale každý by to podvedome pochopil po desiatich minútach v jej triede. Aby to vyznelo aspoň trochu objektívne, tak tento istý pocit mali aj asi dve triedy nado mnou a dve podo mnou. Spisovali sa rôzne petície za jej výmenu (pri ktorých sa, okrem iného, naplno prejavila slovenská „holubičia povaha“, ale tak to už je iná rozprávka), ale neudialo sa nič. Škola problém spoľahlivo ignorovala, a ignoruje ho dodnes.

Išlo tu o notoricky známe memorovanie sa mien „údajne veľkých“ básnikov a spisovateľov. Ich veľkost som nemal ako poňať, keďže čítanie ich diel sa veľmi nepropagovalo. (Prečítal som Chrám matky božej, ktorý bol prvý na akomsi „povinnom“ zozname, ktorý sme tuším dostali. Nebolo to nič moc, asi ako keby ma niekto donútil namemorovať sa dôkaz Pytagorovej vety. Človek tuší, že je to niečo veľkolepé, len to nemá ako pochopiť, keďže v tom nie je ani štipka emócií.) Hodiny prebiehali veľmi jednoducho a organizovane: asi tri literárne obdobia, odpoveď pred tabuľou, písomka, a pokračuje sa ďalej.

Môj pobyt v anglosaskom svete ma naučil, že svet sa nezrúti, pokiaľ si z desiatich za polrok prebratých literárnych (filozofických, politických) okruhov študent sám vyberie dva-tri, a na ne napíše niečo aspoň jemne kreatívne (esej). Lebo len pri tvorení si vlastného názoru alebo písaní vlastného „diela“ môže na povrch vyplávať krása humanitného sveta.

Nabudúce o tom, ktoré predmety by na strednej škole nemali chýbať.
[PS: Nie všetko bolo na mojej bývalej škole zlé. Učitelia, ktorých si vážim, to však vedia.]