Na mojej univerzite prebehla v posledných predvianočných týždňoch masívna propaganda ohľadom vypĺňania ankety. Išlo nielen o komentovanie kvality jednotlivých predmetov, ale aj celkovej „student experience“: ako sme spokojní s personálom na internátoch, v jedálňach alebo na študijnom oddelení. Každý deň nás pán profesor zodpovedný za bakalárske štúdium „bombardoval“ emailami s aktuálnym percentom študentov, ktorí už anketu vyplnili, a povzbudivým komentárom „stále sme [v percente] za matematikmi a chemikmi, musíme ich predbehnúť!“ Iný pán z katedry fyziky, vekovo bližšie študentom, sa, plný entuziazmu, pripojil tiež: „Chceme sa zlepšovať, a preto potrebujeme vedieť, čo si myslíte. Potrebujeme vašu spätnú väzbu!“ Napokon anketu vyplnilo 57 percent študentov na katedre a o niečo vyššie číslo na celej univerzite. To je celkom úspech.

Na Slovensku má študent „právo aspoň raz ročne mať možnosť formou anonymného dotazníka vyjadriť sa o kvalite výučby a o učiteľoch“ podľa zákona o vysokých školách, paragraf 70 [1]. To znamená, že slovenské vysoké školy sú povinné takýto anonymný dotazník vytvoriť. Otázkou je, čo by sa stalo, keby povinné neboli. Dovolím si tvrdiť, že veľa fakúlt by sa na to zvysoka vykašľalo, a niektorí učitelia by si vydýchli so slovami „konečne mi tu tie podradné bytosti nebudú strpčovať život“. Pretože práve to je pocit, ktorý sa študentovi mimovoľne vytvára pri sledovaní niektorých prednášajúcich (čo som si zažil na vlastnej koži).

A vôbec, čo je to za zvrátenosť, že priestor na vyjadrovanie nejakého názoru je zo zákona povinný? Nemali by sa univerzity samy od seba zaujímať o to, čo si o ich učiteľoch myslia ich študenti? Sú tu predsa od toho, aby vychovávali elitu národa, a malo by byť pre ne prirodzené, že sa svojich „produktov“ raz za čas spýtajú, čo si vlastne o vzdelávaní myslia.

Skeptik by tu mohol povedať, že študenti nevedia, čo vlastne budú potrebovať, a preto môžu neprávom nadávať na výuku niečoho, čo raz v budúcnosti bude pre nich veľmi dôležité. Námietka sa prijíma. Ale to vôbec neznamená, že študenti nevedia ukázať prstom niektorých učiteľov, ktorí sú zjavne nespôsobilí učiť a ktorí vyslovene šíria nechuť do štúdia ich predmetu. To je v prípade, že ten predmet je existenčný, naozaj veľmi neželaný jav (pragmaticky povedané, je to plytvanie peniazmi daňových poplatníkov).

Žiaľbohu, a možno aj chvalabohu (i keď asi skôr žiaľbohu, ale o tom nabudúce), slovenské a české vysoké školstvo je zadarmo, a preto vždy v pozadí bude strašiť tradičná otázka „a čo by ste chceli za tú cenu?“ na ktorú sa nedá rozumne odpovedať. Na univerzitné vzdelanie sa skladajú všetci, a väčšine národa je kvalita učiteľov úprimne ukradnutá. Teda ako keby neexistovali žiadne racionálne (možno povedať ekonomicky sebecké) páky, ktorými by sa mohol systém napraviť sám. V takom prípade tieto páky treba vytvoriť umelo, i.e. zákonom. (Áno, len o pár riadkov vyššie som toto odsúdil, ale keď už, tak poriadne.)

Predstavme si, že každá univerzita by bola zo zákona povinná dokazovať, že aspoň 30 percent jej študentov by vyjadrilo svoj názor v Ministerstvom vytvorenom (a samozrejme verejnosti prístupnom) anketnom systéme. Ak by sa tak nestalo, univerzite by významne klesli dotácie od Ministerstva, dostala by de facto pokutu. (Nikto predsa nepotrebuje výšku, ktorej študenti alebo nemajú názor, alebo im je stav jej kvality ukradnutý.)

Univerzita by bola povinná najvážnejšie sťažnosti riešiť. Tu je samozrejme obrovská neurčitosť v tom, kto by mal posudzovať závažnosť sťažností a navrhnovať spôsoby ich riešenia. V princípe ale treba uznať, že pokiaľ by sa hromadili sťažnosti na jedného konkrétneho učiteľa napr. dva roky po sebe, bol by to dobrý dôvod na zásah zhora.

Možno ešte dôležitejšie je, že takto vzniká priestor pre rôzne študentské iniciatívy a hodnotiace organizácie, ktoré by samy mohli vyťahovať zo systému dáta a spracovávať ich do prehľadného a poučného textu. Napokon, niektorí spoločensky uvedomelí študenti majú plno nápadov na zlepšenie svojej univerzity. Tieto by mohli Ministerstu poslúžiť ako všeobecný návod na skvalitnenie slovenského vysokého školstva. Lebo teraz to vyzerá, ako keby nápady akútne chýbali.

Ako dôkaz, že to celé funguje, môže opäť poslúžiť Anglicko. Na mojej katedre niektorí učitelia na podnet študentov napísali napríklad skriptá k svojim predmetom alebo prepracovali príklady. Dokonca po sťažnostiach vymenili jedného učiteľa s inak dosť slušnými vedeckými aktivitami. Okrem toho, denník Guardian [2] každoročne zostavuje rebríček spokojnosti študentov. Je intuitívne jasné, že ak sa nejaká škola prudko prepadne, tak prichádza o reputáciu, a následne aj financie od študentov.

Čo však s výškami, ktoré nekriticky -- i.e. bez prijímačiek -- naberajú obrovské množstvo študentov, ktorí potom nevedia „čo od dobroty“ a na učiteľov by len kydali? V prvom rade,ako som už napísal, nekritické prijímanie je zlé. V druhom rade, aj tu možno uplatniť jednoduché páky: anketu by mohli vypĺňať len tí, ktorí by preliezli do druhého semestra. Ak by ani to nepomohlo, tak by k hodnoteniu učiteľov a predmetov bolo treba pridať aj známky ako objektívne kritérium ukazujúce, ako sa ktorý študent snažil, a teda ako veľmi mu na vzdelaní na danej škole záleží.

Raz som si prečítal takúto poznámku k skladaniu skúšky z jedného predmetu na mojej bývalej fakulte: „Ďakujem [učiteľovi], že jedna z posledných fyzikálnych skúšok v mojom živote prebehla tak príjemne, takže si človek z tej fyziky odnesie do života dobré pocity a nie pocit, že to už v živote nechce vidieť a nechce mať s fyzikou čo do činenia.“ Treba vysloviť očividné, a to že dotyčný/á nehodnotil to, čo bolo treba: objektivitu, náročnosť a iné.

Je známe, že stredné školy všeobecne neučia rozmýšľať logicky (česť výnimkám, ktoré sa aspoň občas snažili) a preto treba neustále vysvetľovať, čo to je tá konštruktívna kritika, prečo je to niečo vysoko pozitívne a prečo ľudia, ktorí sa jej bránia, jednoducho musia zo systému von. Lebo bez pochopenia tohto sa naozaj nikam nepohneme.