Všetko sa to predsa začína v škole. Niekoľko šťastných jedincov je na život pripravených už z domu, ale všeobecne náš „životný úspech“ závisí predovšetkým od učiteľa, ktorý v nás nájde to, v čom sme dobrí, a motivuje nás, aby sme to ďalej rozvíjali. Sú učitelia, ktorí to nevzdávajú napriek obrovskej konkurencii, ktorou sú dnes napríklad počítačové hry alebo Fejsbúk. Sú to vždy konkrétni učitelia, ktorí rozhodujú o tom, či sa zo študentov stanú vedci, podnikatenia na strane jednej alebo leniví grécki odborári a poberači sociálnych dávok na druhej.
V škole strávi každý mladý človek vo veku od 15 do 19 rokov okolo 35 hodín týždenne. Tu má byť pripravený na to, aby raz mohol ťahať našu mladú a citlivú ekonomiku dopredu. Je trochu smutné, že len nepatrný počet ľudí reálne diskutuje v spoločnosti o tom, ako by týchto 35 hodín malo byť využitých.
V Európe sa dnes veľa ľudí rozčuľuje nad úradníkmi, ktorí „nič nerobia“, ktorí sa len priživujú na byrokratickej oblude. Nikto sa však nepýta, čo vlastne robia študenti, a či to, čo robia, aj naozaj na niečo bude dobré (honosne povedané, „či to bude prospešné pre spoločnosť“). O tom, že väčšina vecí, ktoré sa učia na gymnáziu (ktoré má vychovávať mozgy ťahajúce našu krajinu), sú nezmysly, existuje mnoho indícií. Drvivá väčšina študentov nemá ako vedieť, že to, čo sa učia, im raz nebude nič platné, v podstate sa to dá zistiť len pri spätnom pohľade. Ak sa im to aj náhodou podarí zistiť skôr, tak to rozhodne nebude škola, ale mimoškolské aktivity alebo intermet, kto im v tom pomôže.
Ako príklad môžem poslúžiť ja sám v kvinte a sexte (1. a 2. ročník). Chodil som na možno najlepší gympel v krajskom meste, a to dokonca do bilingválnej sekcie. Avšak nepamätám si vôbec nič (teda, pardón, možno sem-tam nejaké slovo dokážem priradiť k predmetu, na ktorom som ho raz počul) z dejepisu, geografie, biológie („učeniu sa“ biológie musel človek venovať vo voľnom čase aspoň 10 hodín týždenne, len aby neprepadol, a 15, aby si výrazne nepokazil vysvedčenie), slovenského jazyka (zožltnuté učebnice sa tvárili, ako keby si pamätali polovicu 20. storočia), literatúry, informatiky, chémie ani angličtiny. Pripočítajme ešte telesnú výchovu (predmet, kde učitelia šikanujú študentov absurdnými a nesplniteľnými limitmi).
Trochu matematiky nezaškodí, čísla majú veľkú výpovednú hodnotu. Skúsme to spočítať pekne po poradí:
1 + 2 + 3 + 2 + 2 + 3 + 3 + 2 + 15 = 33.
Takže ja som vo veku 15 rokov, kedy to človeku najviac páli a kedy sa má pripravovať na svoju budúcnosť, zabíjal 33 hodín týždenne sedením na mimoriadne nepohodlných stoličkách a ničnerobením, prípadne memorovaním sa nejakých absurdností, ktoré od nás práve požadovali. (Pritom to je len spodný odhad, keďže niektoré zo zvyšných predmetov mali tiež vážne nedostatky. Ale aspoň to nebolo vyslovené zabíjanie času.) Komplexná kritika aj s opisom jednotlivých trpko-vtipných situácií by vyšla možno aj na samostatnú knihu.
Možno to však celé zobrať aj z iného konca. Tu je pre zmenu stručný zoznam vecí, o ktorých som nemal ani šajn, avšak ktoré, dovolím si tvrdiť, k normálnemu životu v spoločnosti potrebujem. Nenaučil som sa:
- čo je to ľavica, čo pravica a aký je medzi týmito dvoma slovami rozdiel; čo to znamená, keď je niekto konzervatívny a niekto liberálny;
- čo je to HDP (to slovo je naozaj všade!); aký vysoký je štátny rozpočet; ako je možné, že štát každoročne minie viac ako vyzbiera (veď to prakticky žiadna rodina nerobí!);
- čo je to dlhopis alebo úrok; načo slúži centrálna banka; čo sa stane, keď zbankrotuje štát; kedy, ako a prečo sa mení kurz koruny (prípadne dnes už eura);
- kto bol Mečiar; ako fungovala privatizácia; prečo dnes polovica ľudí nemá rado komunistov a tá druhá má, a prečo sa dnes (no dobre, dnes už možno nie, ale pred asi 5 rokmi ešte áno) chce každý podobať na Ameriku (prípadne Nemecko);
- čo sú odvody; kde sa berú peniaze na dôchodky; čo je to druhý pilier (ešte dnes si dokážem spomenúť na vlezlé reklamy od Credit Suissu alebo ING);
- čo sa robí v Bruseli; prečo niekto chce a niekto nechce byť v EÚ.
To by pre začiatok stačilo. Pozorný čitateľ si všimne, že ide o témy, resp. pojmy, ktoré sa v médiách prepierajú každý deň. Preto ich možno považovať za absolútny základ. Zároveň ide len o čisto technické pojmy. Okrem toho by som sa ako 15-ročný človek ďalej mohol pýtať, prečo niekto berie úplatky, prečo ľudia volia niekoho, kto je nepriamo obvinený z miliardových krádeží, atď.
Ľudia, ktorí radi „frflú“ na stádovitosť voličov, neriešia príčinu, ale príznaky. Okrem toho si neuvedomujú, že do toho „stáda“ nepatria len čistou náhodou: dostali sa do triedy charizmatického a motivujúceho učiteľa, ktorý v nich zapálil záujem o kladenie otázok a poznanie všeobecne. Lebo rovnako dobre sa mohli dostať aj do triedy učiteľa, ktorý by im znechutil úplne všetko, a „vďaka“ ktorému by teraz boli sedeli doma a poberali sociálne dávky, prípadne „hnili“ v nejakej podradnej práci.
O školstvo sa treba zaujímať. Nestačí povedať: „Treba reformu!“ lebo tu nejde o prostú -- akokoľvek rozsiahlu -- úpravu zákona, na ktorú si po pár mesiacoch nadávania všetci zvyknú, prípadne prídu na to, ako ju obísť alebo využiť vo svoj prospech. Treba prísť na to, ako využiť tých 35 hodín týždenne v prípade stredoškolákov, a viac ako 50 v prípade vysokoškolákov. Ďalej, treba vygenerovať učiteľov, ktorí tieto hodiny kvalifikovane povedú, lebo momentálne ich nie je až tak veľa.
Motivácia je jasná: aby sme kvôli lacnej pracovnej sile z východu raz nemuseli umierať od hladu, prípadne -- ako je to dnes v móde -- zadĺžiť sa a potom nechať „pokapať“ našich potomkov.
Čo ma zaujalo